reklama

8 hodín je dosť

Vyčerpaný, unavený a štastný som sa vrátil domov, aby som sa s mojou rodinou mohol podeliť o dobrú správu. Väčšinu z nich som povýšil do iného stavu. Spravil som z nich dedkov, babky, tety, ujov atď...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Dnes sa už nad tým nik nepozastavuje, že infomáciu z opačnej strany zemegule sa môžete dozvedieť už v priebehu niekoľkých milisekúnd. Využívam preto aj ja túto možnosť aby som sa s vami, a hlavne s rodinou podelil o najkrajší okamih v môjom živote.

Berte to tak, že som ešte mladý. Vcelku. No a žena sa nemôže vyjadriť, lebo si musí teraz oddýchnuť. Veľmi sa natrápila. Musím priznať, ze nemám predstavu ako veľmi.

Dnes, 8.3.2005, som ju zaviezol na Kramáre, kde sme mali dohodnutého lekára na pôrod. Nešlo ešte o pôrod, aj keď nám už bolo jasné, že rodiť budeme dnes. Ruženka išla ráno na kontrolu. Ja som odbehol do roboty.

Neviem už presne, myslím že niečo okolo 11-tej sme spolu hovorili, že už má pravidelné kontrakcie, ale že zatiaľ je to v pohode. Skočil som teda ešte na obed a šup do nemocnice. Bol som so ženou asi od 13-tej. Moc som hodinky nesledoval (zatiaľ), keďže som sa nejak nevedel prinútiť sústrediť. Sestričky som počúval tak na pol ucha a keby som nebol predtým na prehliadke v pôrodnici, asi by som zmätkoval viac. Naštastie som to vcelku zvládol, prezliekol som sa a začal sa venovať Ruženke.

Čo bolo ďalej? Dosť starostlivo som sledoval hodinky. Zaznamenával som kontrakcie, stál som pri Ruženke aby sa o mňa mohla oprieť keď bolo treba, keď ležala tak som ju hladkal aby sa upokojila. Kontrakcie mala približne každé dve minúty. Ale bábu sa moc von nechcelo. Tak sme chodili, potom sprcha, potom zase chôdza, chvíľu si poležať a takto dookola.

"Prečo som si nedala epidurálku, ja sprostá", bola jedna z prvých reakcii Ruženky na bolesti, keď som bol pri nej. Neviem ako moc ju to bolelo. Ale dosť. A každé dve minúty. Niekedy sa nešlo usmiať.

Asi do 16tej sa pôrodné cesty otvárali. Potom to prestalo. Všetko vyzeralo v poriadku, len sa to nejako zaseklo. Nešlo to ďalej. Zobrali sa na pomoc nejaké lieky, infúzia, injekcie... lekáry pomáhali prirodzenému pôrodu ako vedeli, ale nič nezabralo.

Asi o 20:15 ma vykázali z pôrodnej miestnosti, kde som zatiaľ stále stál pri Ruženke a držal ju za ruku pri každej kontrakcii. Na vyšetrenie sa zrazu objavili aj iní lekári. Tušil som čo bude nasledovať, ale bol som ako zamrazený. Nakoniec asi o 20:30 sa lekári definitívne rozhodli. Treba cisársky rez, skôr ako sa niečo začne komplikovať. Totiž, až na to že sa to nezlepšovalo, bolo všetko poriadku...

O pol hodinku neskôr, bol malý Richard na svete.

Celú tu pol hodinu som bol dosť nervózny a nevedel som obsedieť. Nevedel som pochopiť prečo sa to deje, prečo práve nám? Ale veď určite nie sme jediní, vedel som minimálne o ďalších troch, čo rodili takto podobne. Bál som sa. Bál som sa o život svojej milovanej a o život svojho dieťata. Naštastie všetko dobre dopadlo. Niečo po 21-ej hodine priniesli malého Richarda vyšetriť, odvážiť, zmerať a všetko čo bolo treba. Počul som vreskot toho maličkého človiečika (tak, toto si budem užívať najbližšie mesiace) a bolo mi fajn. Fajn že je ok, že vrieska! Ruženka bola ešte na operačke, tak som schytil foťák a čo to natočil ako video a niečo nafotil. Potom Richarda zaniesli Ruženke. Potom ho dali na chvíľu povarovať mne.

Bol to super pocit. I keď sa mi zdalo, že nie je spokojný ako ho zabalili. Nemohol sa poriadne pohnúť. Ruky mal pod perinkou a všeliako sa vrtel. Už som nevedel či je to z môjho zlého držania, alebo či je naozaj taký neposedný. Potom ho odviezli na novorodenecké oddelenie.

Čakal som ešte na Ruženku. Asi pol hodinu, alebo hodinu? Už neviem. Chvíľu ešte trvalo, kým bola operácia ukončená. Ruženka mala iba lokálnu anestéziu, takže keď ju odvážali na šesťnedelie, tak sme sa trochu porozprávali, trochu si zaplakali... Necítila nič, len ruky.

Zanechal som Ruženku a Richarda v útrobách nemocnice, a vydal som sa domov.. zajtra sa ta vrátim späť, na kúpanie.

Ďakujem všetkým prítomným lekárom a sestričkám. Ďakujem.

Richard Žibrita, 8.3.2005 o 21:00 CET, 3650g, 53cm:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu



Obrázok blogu



Obrázok blogu



Obrázok blogu



Obrázok blogu



PS: Ak sa vám to zdá ako taký tuctový príbeh, či gýč, vedzte, že mi je to jedno. Je to článok hlavne pre našu rodinu, tí to pochopia. Ale verím, že niektorí z vás tiež, ak sem zablúdite. Po pravde, doteraz by som to aj ja takýto článok len tak prehliadol...

PS2: Viac foto v albume Riska

Pavol Žibrita

Pavol Žibrita

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Celé dni sedím za počítačom a búšim do klávesnice. Mám hlavu plnú nápadov, rád lyžujem a písanie mi moc nejde. Však uvidíme :)Na diskusii: Plazma Zoznam autorových rubrík:  FotografieSúkromnéSCI-FI/FantasyNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu